diskusny_prispevok.benackova.pdf
tato_ulica_mi_je_znama._umelecky_opis._benackova_barbora..pdf
Cestovanie mení človeka
Vážená pani riaditeľka, vážený pedagogický zbor!
Dovoľte, aby som nadviazala na diskusiu týkajúcu sa výmenných stáží žiakov našej školy.
Kedže toto zasadnutie rozhoduje o tom, či sa umožní žiakom väčšia paleta výberu
zahraničných štátov v súvislosti s výmenným pobytom, dovolím si predniesť krátku obhajobu
pre.
Rada by som najskôr začala s jedným citátom od rímskeho filozofa a spisovateľa Luciusa
Senecu: „Učíme sa pre život, nie pre školu.“ Umožnenie výberu zahraničnej stáže má mnoho
skvelých perspektív a možností zlepšenia každého žiaka. Anglicky hovoriace krajiny sú
nevyhnutný základ, preto si myslím, že škola by mala v prvom rade nadviazať partnerstvo s
týmito krajinami. Nielenže si žiak osvojí a zlepší hovorovú a písomnú znalosť z najbežnejšieho
cudzieho jazyka, pozná skúsenosti ako osobné tak aj morálne. Ako ďaľšie krajiny pre
partnerstvo si dovolím navrhnúť nemecky hovoriace krajiny, ktoré majú vysokú životnú úroveň
a tým pádom lepšie vyhliadky a možnosti práce pre žiaka. Nie sú práve toto cesty, ktoré
predurčujú poznanie?
Mať guráž pre tento krok, mať vlastnú zodpovednosť za seba samého, či schopnosť prispôsobiť
sa neznámemu okoliu mení zmýšľanie, či dovolím si tvrdiť osobnosť človeka. Ako žiaci – deti
na pokraji dospelosti je to možnosť objavovať, meniť, dospieť do celku, ktorý nás
plnohodnotne tvaruje a ukazuje nám smer. K lepšej budúcnosti.
Ďakujem za možnosť prezentovať Vám môj názor a taktiež ďakujem za pozornosť.
Cesta
Zdala sa byť taká dlhá ako okom dokázala dozrieť.
Dievča, nie staršie než jej najstarší brat a nie mladšie než jej najmladšia sestra sa dostalo na rázcestie
dvoch ulíc.
Bol zimný večer, slnko podľa svojho času zašlo bez ohľadu na to, že Dievča sa nemá túlať potme
domov. Na Ceste vládol pokoj, veľké vločky zapĺňali v tichosti ulicu v hustých intervaloch, sem tam
preraziac mäkké žlté svetlo prúdiace z plynovej lampy. Prehodila si balíček zabalený v novinovom
papieri a teplejšie sa ponorila do červeného a bieleho šálu, ktorý jej podaroval Priateľ. Slabý závan
vetra jej podfúkol šaty pod vlneným zimníkom a nahnal nemilosrdné dažďové kvapky, teraz také
zmrznuté a jemné do jej tváre. Ručne opracované topánky z akejsi kože klopkali po kamennej ceste a
prepúšťali chlad, ktorý sa zahryzával do jej nôh. Pomyslela na to, že práve z ohľaduplnosti k Priateľovi
musí priznať, že keby nebola pochabá kvôli nemu, bolo by jej teplejšie.
Dievča prechádzalo popri naaranžovaných výkladoch plných tovaru. Väčšina z nich osvetlená bielymi
žiarovkami a druhá väčšina farebnými. Z bočnej uličky vyšiel Muž so Ženou, nie o moc starší od jej
najstaršieho brata. Držal ju za ruku a Dievča si pomyslelo, kedy bude dosť staré na to, aby aj ona mohla
držať Priateľa za ruku.
Prechádzala popri výrobe obuvi, malej tlačiarni, kníhkupectve a hračkárstve, keď sa za ňou ozvalo.
“Gee!” skríkol ktosi. “Nechala si si u nás darček,” usmial sa Priateľ. Potešilo ju, že si navliekol čiapku,
ktorú mu dala ona a potešilo ju ešte veľa iných vecí a taktiež ju tešilo, že za ňou bežal. V byte nad
hračkárstvom sa prepletala hudba, vylievajúca svoje tóny pootvoreným oblokom. Plačúca, veselá,
veselá a potom zas clivá. Priateľovi sa začervenali líca od zimy. Chytil ju za ruku a zatočil sa s ňou do
tónu nôt. Smial sa a smiala sa aj ona. Bolo to také impulzívne a ich výdychy sa stretávali v
skryštalizovaných podobách, preplietli sa cez seba a opäť ponorili do okolitého sveta. A oni tancovali.
A smiali sa.
A pretože musela ísť domov, Priateľ ju chytil za ruku v rukaviciach a viedol ju popri svetielkach na
jednej strane väčšiny bielych a na druhej strane väčšiny farebných. Dlhá cesta sa zrazu zdala krátka.
Zobral jej darček zabalený v papieri a prihodil si ho do ruky k druhému. Podistým mu zrak zablúdil k
Dievčaťu, skúmavo sa zahľadel na jej hnedé kučery vytŕčajúce z čiapky a niekedy myslel na to, že raz
mu dovolí, aby skúsil či su na dotyk také nepoddajné a pekné ako sa mu zdali
Táto ulica mi je známa
(Umelecký opis)
Bolo to ako záblesk. Prechádzala som tmavou uličkou, pokojnou, tichou, pomedzi budovy z pálených
tehál. Niekde v pozadí hrala hudba detstva. Kládla som ľavú nohu pred pravú, pravú pred ľavú, ľavú...
opakovane ako naučený mechanizmus, keď som to zbadala. Hudba zosilnela, ťahalo ma to do svojho
epicentra. Prešla som tých pár metrov, stále nič nevidiac. Pieseň smiechu a pohybu silnela každým
ďalším krokom k cieľu. Za sebou som nechala opustenú ulicu.
Videla som obrysy vĺn, piesku, nad ktorými sa čneli svetielká, kolotoče, šum a vrava. Na oblohu sa
usídlil súmrak a svetlá pri šere zosilneli na svojej kráse. Hrali odleskami červenej, žltej, zlatej,
oranžovej a zase červenej. Na perách sa mi objavil úsmev, ako keď dieťa dostane obľúbenú hračku.
Našla som svetlo. Bola som vytiahnutá z temnoty. Kroky mi pod drevenými doskami odpočítavali
prejdené metre. Ocitla som sa uprostred všetkého.
Ulica predo mnou sa zdala dlhá niekoľko kilometrov. Nadýchla som sa a opäť kládla nohy pred seba,
hlavu som otáčala za každým detailom, zvukom. Oči mi skákali od jednej postavy k druhej. Cesta bola
široká niekoľko metrov, napriek tomu tu bolo tesno. Po ľavej strane stáli stánky z bieleho dreva,
ťahajúce sa až pokým som dovidela. V jednom predávali cukrovú vatu, čokolády a sladký med. V
ďalších hračky. Po pravej strane som videla v spomalenej verzií mojej mysle kolotoče. Hýbali sa o
stotinu sekundy rýchlejšie a mihnutím oka sa zdali o dve stotiny sekúnd pomalšie. Deti kričali, smiali
sa. Mohla som to prepínať ako gombíkom na ovládači. Rýchly obraz – pomalší. Páčilo sa mi to.
Pokračovala som smerom dopredu a obzerala si ďalších ľudí. Dostala som sa na rázcestie, kde bol
uprostred starší kolotoč s drevorezbou a maľovanými koňmi a sedlami. Drevené kone sa pohybovali
pomaly, konštrukcia ich vynášala do vzduchu a zase späť. Vydala som sa po ľavej ceste o niečo užšej
ako bola tá predtým. Bolo tu toho toľko k videniu! Telo sa mi kúpalo vo svetlách. Ľudia sa pridávali ku
mne, predbiehali ma alebo zostávali za mnou. V jeden moment som pomyslela na ohňostroj, veľký,
hlučný – dychvyrážajúci. Bol tu. Všetci kričali a ukazovali na farby dúhy, ktoré vybuchovali na tmavej
oblohe.
Sklonila som hlavu a všimla si dve postavy, ktoré stáli vedľa seba. Dievča a Chlapec. Báli sa seba
samých? Nevedela som to s určitosťou. So spokojnosťou na tvári som vytiahla Chlapcovi dlaň z vrecka
kaki nohavíc, bez toho aby som sa pohla z miesta. Prekvapene zažmurkal. Dievča som posunula na
dĺžku lakťa k peknému plavovlasému Chlapcovi. Červeň sa jej rozliala po tvári a neisto sledovala
pohyby tela, ktoré som ovládala. Behom mrknutia sa ich dlane spojili. Chlapec sa neisto usmial do
hnedých očí Dievčaťa a palcom jej kreslil symetrické kruhy na malej dlani. Trhlo nimi, keď som ich
telá posunula k sebe. Oddeloval ich priestor niekoľkých centrimetrov. Chlapec žmurkol a prstami
druhej ruky zasunul Dievčaťu prameň zatúlaných gaštanových vlasov za ucho. Kráčala som ďalej, keď
sa k sebe pritisli a poslednýkrát som sa obzrela na svoje dielo. Vychutnávala som si moc, ktorú som
mala. Dosky mi pod bosými nohami vŕzgali, ale prekvapivo hriali. Stačilo pomyslieť a moja ulica sa
menila podľa mojich predstáv. Stále som mala špinavé, tmavé šaty od Tichej uličky. Vytvorila som si
čisté, nové a pohodlné z modrej bavlny. Nohy som už nemala bosé, mali obuté topánky. Sklonila som
sa a prešla prstami po látke. Boli hrejivé, jemné, ako z najjemnejšej vaty.
Bola som maliar a toto bolo moje dielo. Maľovala som farby.